Chcú byť ako ostatní, ale čímsi správne originálni. Chcú byť mladí, ale pritom dospelí. Nechcú byť považovaní za bifľošov. Nechcú byť vyčlenení. Najlepšie je, ak sú v partii, v triede, na škole úplne IN (tuším už to slovo neletí, ale nevadí, mne sa páči). Ja to chápem.
Nechápem inému. Nenávidia poznámky. Urážajú sa za ne na učiteľa. Ale dobrým slovom ich správanie nikdy neopravíte. Ani logické vysvetlenie prečo majú/nemôžu to a to robiť nezaberá. Ani príkladné správanie učiteľa nie je dostačujúce... Prečo je to tak? Prečo sa na jednej strane búria proti prísnym učiteľom, ktorí bez milosti dávajú písomky, päťky, sólové známky na vysvedčenie? Ale prečo na druhej strane učiteľovi, ktorý sa snaží mať s nimi pochopenie, povedia, že takto to predsa nejde, lebo takto nemá učiteľ autoritu a mal by byť prísny, nekompromisný.... - skrátka taký, akého na tej prvej strane odsudzujú?
Toľkokrát som sa snažila vysvetliť slovo autorita. A stále narážam na zaužívanú predstavu o autorite, podľa ktorej je autorita strašiakom vzbudzujúcim zimomriavky a strach... Počula som to od mladych aj starých. Možno sa vážne mýlim, ale pre mňa je autoritou človek, ktorého názory som ochotná zvážiť. Nie vždy s nimi súhlasiť, ale aspoň sa nad nimi zamyslieť. Človek, od ktorého sa mám, čo naučiť, ale NESMIEM sa ho báť.
Avšak som opäť tam, kde na začiatku. Neviem, prečo je výchova detí začarovaný kruh a neviem, prečo to po dobrom nejde. Budem uvažovať ďalej a ak ma raz osvieti, vrátim sa k tejto téme opäť... :)